HOME | DD

Description
     Bolo to ako útržok zo sna. Vynorila sa predo mnou v oblaku pary, ktorá pravdepodobne unikala z aeroizolácie ultračlnu, ktorý práve dorazil. Onedlho ma uvidela. Ladným pohybom sa otočila mojím smerom a rovnomernou chôdzou vykročila ku mne. Asi vo vzdialenosti jedného metra zastala a predstavila sa až nebezpečne ľudským hlasom:
     „Humanoidný robot 7. generácie. Identifikačný kód: 355...“
     „Dúfam, že tá sedmička bude šťastná,“ pomyslel som si, kým robot ešte stále vymenúval číslice. S predchádzajúcimi verziami humanoidov som nemal práve najlepšie skúsenosti. Nová generácia však bola v istých ohľadoch priekopnícka. V prvom rade ide o modifikovateľnosť výzoru robota od výšky až po farbu očí a taktiež jeho emocionálnych schopností. Je to nesporná výhoda. Takýmto spôsobom sa totiž dá vytvoriť takmer dokonalá kópia existujúcej ľudskej bytosti.
     „...790. Očakávam pridelenie emocionálneho programu. Podrobnejšie informácie o nastaveniach nájdete v priloženom návode,“ dokončil robot. Spolu s Hannah, tak som ju medzičasom pomenoval, sme sa vybrali do mojej kajuty. Lepšie povedané, ja som šiel a ona ma sledovala, keďže zatiaľ nebola naprogramovaná.
     Každá kajuta na lodiach Turborýchlostnej intersolárnej spoločnosti (skrátene TRISS) je vybavená bezpečnostným podtlakovým uzáverom a skenerom očnej dúhovky pri vstupe. Tú moju mi bola pridelil otec. Pracuje na jednom z vyšších miest v TRISS. Chcel totiž, aby som nestrácal čas na rodnej planéte, ale aby som spoznával svet okolo nás. A tak som sa dostal na túto loď. No nemôžem si sťažovať. O nič sa v podstate nestarám, raz za čas zájdem na nejakú „zaujímavú“ prednášku o pestovaní rastlín v beztiažovom prostredí, ale inak mám voľno. Čas trávim prevažne v kantíne prejedaním sa nezdravými, a k tomu ešte nechutne vyzerajúcimi, jedlami z molekulového transformátora.
     Posadil som sa na posteľ a rozhliadol po izbe. Až vtedy som si všimol, že Hannah stále stojí predo dvermi a čaká na povel. Posadil som ju teda za stôl a začal som si čítať manuál. Lepšie povedané - rolovateľný displej s integrovanou pamäťou, ktorá zabezpečuje uloženie tisícok textových súborov.
     „Začni s editáciou regulačného súboru!“, zavelil som robotovi, ten poslušne vstal a podišiel ku mne.
     „Očakávam konfiguračné príkazy,“ zaštebotal stroj nežným tónom a následne sa prepol do bezpečnostného režimu.
     „Hlavný program: flegmatik. Podprogram: melancholik - dvanásť percent.“
     „Zmenené vlastnosti sa prejavia až po reaktivácii,“ oznámila Hannah. Kým som robota kompletne nastavil, vypočul som si túto vetu ešte najmenej stokrát. Prekvapila ma však podrobnosť nastavení charakteru. Konfiguráciu som vykonal pomocou manuálu a svojho osobného presvedčenia. Nechcel som totiž, aby sa Hannah stala mojou otrokyňou poslúchajúcou na slovo, bez vlastného úsudku a možnosti rozhodnutia. Chcel som získať priateľku, ktorú by som mohol kedykoľvek vypnúť.
     „Prebieha aplikácia nového charakteru,“ zahlásil humanoid. Nič výnimočné sa však nedialo. Robot stál na mieste, bez pohnutia a nejavil známky aktivity. Ešte raz som si prečítal posledné riadky manuálu a našiel som požadovanú informáciu: „... aplikácia nového charakteru trvá približne 24 minút.“
     Nechcel som ten čas stráviť hľadiac na nečinný stroj. Preto som sa šiel prejsť po lodi. Chodba v časti, kde sa nachádzala moja kajuta, bola dokonale čistá a jasná. Vyleštené panoramatické okná ponúkali perfektný výhľad na dvojhviezdu Mizar.
     Vždy ma fascinovali hviezdy, planéty a celkovo výskum vesmíru. Avšak otec mi už v detstve zakazoval urobiť si čo i len malý výlet do otvoreného kozmu. Do stavu beztiaže som sa prvýkrát dostal až na školskej exkurzii, keď som mal 13.
     Nastúpil som do rýchlovýťahu a náhle som stlačil namodro podsvietený nápis „-2: sklady“. Keď sa otvorili dvere kabíny, ovial ma známy smrad lodného „podzemia“. Naposledy som sa ocitol v týchto miestach pri preberaní zásielky živých pijavíc pre svoje biologické experimenty. No teraz som tu stál a naskytol sa mi pohľad na spodinu vesmírnej lode. Chudobní, špinaví a žobrajúci ľudia, väčšina z nich vojnoví veteráni. Ako som tak pomedzi nich kráčal, začal som ľutovať, že som sem vlastne šiel. Uvedomil som si, koľko baktérií a vírusov sa nachádza na telách týchto príživníkov.
     „Ako sa môže niekto celé dni len povaľovať a žiť na tomto prehnitom mieste?“ pomyslel som si.
     Pozrel som na náramkové hodinky, už uplynula polhodina. Otočil som sa a zamieril späť k výťahu. Ešte raz som pozrel na povaľačov naokolo a stlačil som nápis „5: apartmány“.
     Akonáhle som vyšiel z kabíny, zacítil som pach pripáleného oleja. Ihneď som si spomenul na svoje prvé pokusy v kuchyni. Pristúpil som ku kajute a nechal som si oskenovať dúhovku. Následne sa otvoril bezpečnostný uzáver a vyvalili sa na mňa mračná dymu. Ihneď som vbehol do kuchyne a tam stála Hannah, trochu zmätená, no v poriadku.
     „Ahoj,“ naraz sme sa ozvali.
     „Ja som...“ no opäť sme začali hovoriť naraz, takže obe naše mená vo vzduchu akosi zanikli.
     „Zapnem odsávač pár,“ povedali sme jednohlasne a obaja sme sa rozbehli smerom k plochému zariadeniu zavesenému na stene, no uprostred cesty sme zastali. Pozreli sme nechápavo na seba. Dostal som pocit, akoby som sa pozeral do zrkadla v ženskom tele. Rovnako smiešny výraz v tvári, ako keď sa snažím niečomu čudovať. Opäť som sa pohol dopredu a Hannah so mnou. Už som to nevydržal a zakričal som:
     „Deaktivácia!“
     Tieto slová však vyšli iba z mojich úst. Robotovi sa zavreli oči a prešiel do hybernačného režimu. Vôbec som nerozumel, čo sa deje. Prečo robí, hovorí a pravdepodobne aj myslí rovnako ako ja? Opäť som zobral do rúk manuál a začal som čítať kapitoly, ktoré som predtým preskočil.
     Asi po piatich minútach som našiel, čo som hľadal: „UPOZORNENIE: Nikdy netvarujte osobnosť robota na svoj obraz. Mohlo by to mať kritické následky.“ Najprv som netušil, že práve toto som hľadal, no keď som si vetu prečítal druhýkrát, porozumel som problému.
     Myslel som si, že som dokonalý. Že najlepšie bude, keď sa Hannah stane rovnakou ako som ja. Ani som si to veľmi neuvedomoval, no keď som si spomenul na konfiguráciu humanoida, zistil som, že všetky vlastnosti som nastavoval podľa toho, ako ich cítim u seba. Pochopil som, že na svete nie je miesto pre dve dokonale rovnaké stvorenia. Či už ide o ľudí, živočíchov alebo pozitrónové mozgy robotov, každé musí byť jedinečné svojimi schopnosťami, zmýšľaním, no i svojou hlúposťou. A na tú som doplatil práve ja. Namiesto toho, aby som si vytvoril dokonalú partnerku a pomocníčku, naprogramoval som svoju kópiu, ktorá sa úplne vymkla mojej kontrole.
     A ako to dopadlo? Veľmi jednoducho. V príručke som našiel príkaz RESET.
     No ešte v ten deň som zašiel do skladu na podlažie -2 a rozdal polovicu mojej mesačnej dotácie od otca. Predsa si to len zaslúžili viac ako ja. A mesiac bez prejedania sa v kantíne mi viac ako prospel.
     Hannah (medzičasom som jej z pamäte odstránil meno, no ja som ju tak napriek tomu neprestal volať) sa znovu stala humanoidom 7. generácie číslo 355... Odprevadil som ju späť k dodávateľovi a zaumienil som si, že radšej pre seba pohľadám partnerku z ľudského rodu s úplne inou povahou, ako je tá moja.

Description
     Bolo to ako útržok zo sna. Vynorila sa predo mnou v oblaku pary, ktorá pravdepodobne unikala z aeroizolácie ultračlnu, ktorý práve dorazil. Onedlho ma uvidela. Ladným pohybom sa otočila mojím smerom a rovnomernou chôdzou vykročila ku mne. Asi vo vzdialenosti jedného metra zastala a predstavila sa až nebezpečne ľudským hlasom:
     „Humanoidný robot 7. generácie. Identifikačný kód: 355...“
     „Dúfam, že tá sedmička bude šťastná,“ pomyslel som si, kým robot ešte stále vymenúval číslice. S predchádzajúcimi verziami humanoidov som nemal práve najlepšie skúsenosti. Nová generácia však bola v istých ohľadoch priekopnícka. V prvom rade ide o modifikovateľnosť výzoru robota od výšky až po farbu očí a taktiež jeho emocionálnych schopností. Je to nesporná výhoda. Takýmto spôsobom sa totiž dá vytvoriť takmer dokonalá kópia existujúcej ľudskej bytosti.
     „...790. Očakávam pridelenie emocionálneho programu. Podrobnejšie informácie o nastaveniach nájdete v priloženom návode,“ dokončil robot. Spolu s Hannah, tak som ju medzičasom pomenoval, sme sa vybrali do mojej kajuty. Lepšie povedané, ja som šiel a ona ma sledovala, keďže zatiaľ nebola naprogramovaná.
     Každá kajuta na lodiach Turborýchlostnej intersolárnej spoločnosti (skrátene TRISS) je vybavená bezpečnostným podtlakovým uzáverom a skenerom očnej dúhovky pri vstupe. Tú moju mi bola pridelil otec. Pracuje na jednom z vyšších miest v TRISS. Chcel totiž, aby som nestrácal čas na rodnej planéte, ale aby som spoznával svet okolo nás. A tak som sa dostal na túto loď. No nemôžem si sťažovať. O nič sa v podstate nestarám, raz za čas zájdem na nejakú „zaujímavú“ prednášku o pestovaní rastlín v beztiažovom prostredí, ale inak mám voľno. Čas trávim prevažne v kantíne prejedaním sa nezdravými, a k tomu ešte nechutne vyzerajúcimi, jedlami z molekulového transformátora.
     Posadil som sa na posteľ a rozhliadol po izbe. Až vtedy som si všimol, že Hannah stále stojí predo dvermi a čaká na povel. Posadil som ju teda za stôl a začal som si čítať manuál. Lepšie povedané - rolovateľný displej s integrovanou pamäťou, ktorá zabezpečuje uloženie tisícok textových súborov.
     „Začni s editáciou regulačného súboru!“, zavelil som robotovi, ten poslušne vstal a podišiel ku mne.
     „Očakávam konfiguračné príkazy,“ zaštebotal stroj nežným tónom a následne sa prepol do bezpečnostného režimu.
     „Hlavný program: flegmatik. Podprogram: melancholik - dvanásť percent.“
     „Zmenené vlastnosti sa prejavia až po reaktivácii,“ oznámila Hannah. Kým som robota kompletne nastavil, vypočul som si túto vetu ešte najmenej stokrát. Prekvapila ma však podrobnosť nastavení charakteru. Konfiguráciu som vykonal pomocou manuálu a svojho osobného presvedčenia. Nechcel som totiž, aby sa Hannah stala mojou otrokyňou poslúchajúcou na slovo, bez vlastného úsudku a možnosti rozhodnutia. Chcel som získať priateľku, ktorú by som mohol kedykoľvek vypnúť.
     „Prebieha aplikácia nového charakteru,“ zahlásil humanoid. Nič výnimočné sa však nedialo. Robot stál na mieste, bez pohnutia a nejavil známky aktivity. Ešte raz som si prečítal posledné riadky manuálu a našiel som požadovanú informáciu: „... aplikácia nového charakteru trvá približne 24 minút.“
     Nechcel som ten čas stráviť hľadiac na nečinný stroj. Preto som sa šiel prejsť po lodi. Chodba v časti, kde sa nachádzala moja kajuta, bola dokonale čistá a jasná. Vyleštené panoramatické okná ponúkali perfektný výhľad na dvojhviezdu Mizar.
     Vždy ma fascinovali hviezdy, planéty a celkovo výskum vesmíru. Avšak otec mi už v detstve zakazoval urobiť si čo i len malý výlet do otvoreného kozmu. Do stavu beztiaže som sa prvýkrát dostal až na školskej exkurzii, keď som mal 13.
     Nastúpil som do rýchlovýťahu a náhle som stlačil namodro podsvietený nápis „-2: sklady“. Keď sa otvorili dvere kabíny, ovial ma známy smrad lodného „podzemia“. Naposledy som sa ocitol v týchto miestach pri preberaní zásielky živých pijavíc pre svoje biologické experimenty. No teraz som tu stál a naskytol sa mi pohľad na spodinu vesmírnej lode. Chudobní, špinaví a žobrajúci ľudia, väčšina z nich vojnoví veteráni. Ako som tak pomedzi nich kráčal, začal som ľutovať, že som sem vlastne šiel. Uvedomil som si, koľko baktérií a vírusov sa nachádza na telách týchto príživníkov.
     „Ako sa môže niekto celé dni len povaľovať a žiť na tomto prehnitom mieste?“ pomyslel som si.
     Pozrel som na náramkové hodinky, už uplynula polhodina. Otočil som sa a zamieril späť k výťahu. Ešte raz som pozrel na povaľačov naokolo a stlačil som nápis „5: apartmány“.
     Akonáhle som vyšiel z kabíny, zacítil som pach pripáleného oleja. Ihneď som si spomenul na svoje prvé pokusy v kuchyni. Pristúpil som ku kajute a nechal som si oskenovať dúhovku. Následne sa otvoril bezpečnostný uzáver a vyvalili sa na mňa mračná dymu. Ihneď som vbehol do kuchyne a tam stála Hannah, trochu zmätená, no v poriadku.
     „Ahoj,“ naraz sme sa ozvali.
     „Ja som...“ no opäť sme začali hovoriť naraz, takže obe naše mená vo vzduchu akosi zanikli.
     „Zapnem odsávač pár,“ povedali sme jednohlasne a obaja sme sa rozbehli smerom k plochému zariadeniu zavesenému na stene, no uprostred cesty sme zastali. Pozreli sme nechápavo na seba. Dostal som pocit, akoby som sa pozeral do zrkadla v ženskom tele. Rovnako smiešny výraz v tvári, ako keď sa snažím niečomu čudovať. Opäť som sa pohol dopredu a Hannah so mnou. Už som to nevydržal a zakričal som:
     „Deaktivácia!“
     Tieto slová však vyšli iba z mojich úst. Robotovi sa zavreli oči a prešiel do hybernačného režimu. Vôbec som nerozumel, čo sa deje. Prečo robí, hovorí a pravdepodobne aj myslí rovnako ako ja? Opäť som zobral do rúk manuál a začal som čítať kapitoly, ktoré som predtým preskočil.
     Asi po piatich minútach som našiel, čo som hľadal: „UPOZORNENIE: Nikdy netvarujte osobnosť robota na svoj obraz. Mohlo by to mať kritické následky.“ Najprv som netušil, že práve toto som hľadal, no keď som si vetu prečítal druhýkrát, porozumel som problému.
     Myslel som si, že som dokonalý. Že najlepšie bude, keď sa Hannah stane rovnakou ako som ja. Ani som si to veľmi neuvedomoval, no keď som si spomenul na konfiguráciu humanoida, zistil som, že všetky vlastnosti som nastavoval podľa toho, ako ich cítim u seba. Pochopil som, že na svete nie je miesto pre dve dokonale rovnaké stvorenia. Či už ide o ľudí, živočíchov alebo pozitrónové mozgy robotov, každé musí byť jedinečné svojimi schopnosťami, zmýšľaním, no i svojou hlúposťou. A na tú som doplatil práve ja. Namiesto toho, aby som si vytvoril dokonalú partnerku a pomocníčku, naprogramoval som svoju kópiu, ktorá sa úplne vymkla mojej kontrole.
     A ako to dopadlo? Veľmi jednoducho. V príručke som našiel príkaz RESET.
     No ešte v ten deň som zašiel do skladu na podlažie -2 a rozdal polovicu mojej mesačnej dotácie od otca. Predsa si to len zaslúžili viac ako ja. A mesiac bez prejedania sa v kantíne mi viac ako prospel.
     Hannah (medzičasom som jej z pamäte odstránil meno, no ja som ju tak napriek tomu neprestal volať) sa znovu stala humanoidom 7. generácie číslo 355... Odprevadil som ju späť k dodávateľovi a zaumienil som si, že radšej pre seba pohľadám partnerku z ľudského rodu s úplne inou povahou, ako je tá moja.